Ťažko sa mi dnes píše, priam krvácam. Už je tomu rok, čo nie si medzi nami, cez to viem, že si so mnou v radostiach a sklamaniach. Bola si a si osoba, ktorá ma najviac milovala a miluje. Tak ako môže len matka milovať svojho syna. Smútok neutícha, ešte stále to bolí, rana hnisavá.
Píšem tento memoár, aby som na teba nezabudol, aby si zostala stále so mnou a sprevádzala ma na všetkých cestách. Sľúbil som si, že nezabudnem na teba. Ako keby mi nestačila choroba, ktorú mám som stratil aj teba. Nezabúdam na to, že som ťa stratil, neopätoval som tvoju lásku, tak, ako by som mal ako syn ku svojej matke. Napriek tomu, že som sa snažil, nebolo toho dosť.
Túto bolesť môže prežívať iba človek, ktorý stratil blízku osobu. A je to jedno či dieťa stratilo svoju matku alebo matka stratila svoje dieťa, bolesť to je to čo zažívame spolu. Bolesť, ktorú všetci zažívame zo straty svojich blízkych.
Píšem tento text so slzami v očiach a nehanbím sa priznať to. Pretože smútok je prirodzený. Predstava, že budem mať ženu a nebudem mať toho najlepšieho človeka pri sebe ma ubíja a ubíja to ľudí, ktorí to zažívajú podobnú bolesť.
Dnes je prvé výročie tvojej smrti a chcem si ťa pamätať navždy. A tak budem o tom písať.