Možno. Možno by sme sa mali zamyslieť. Možno by sme sa mali pozerať. Možno úsmev opätovať. Možno dať a neočakávať naspäť. Možno chytiť sa za ruky. Možno rozprávať.
Nemám inšpiráciu, nemám o čom rozprávať, i keď je mnoho vecí, o ktoré by sme sa vedeli podeliť. Nemám mnoho peňazí, cez to som bohatý alebo Boh a ty. Nemám veľa priateľov, cez to ich mám pár, ktorým môžem veriť, obrátiť sa na nich, keď som v núdzi, pretože iba vtedy, a výhradne vtedy spoznáš priateľa. Nemám veľa rečí ako tetka na trhu, cez to chcem hovoriť, cez to chcem písať.
Písať o láske. Písať o pravde. O tom, čo sa má stať. Písať a byť otrokom písania alebo ako klasik povie otrokom pera a papiera a je to skutočne nádherný pocit. Pocit pocítiť domovinou, láskou, radosťou, možnosťou budúcnosti.
Nepísať iba o láske, ale o tom, čo je medzitým, predtým a za tým. Nepísať iba o domove, ale o tom, čo je medzitým, predtým a za tým. Nepísať iba o radosti, ale o tom, čo je medzitým, predtým a za tým. Nepísať iba pre ľudí, ale tvoriť budúce dielo, na odkaz pre budúce pokolenia.
Rozprávajme sa o vode, o prírode, o slove, o vede, o láske i nepriateľstve. Rozprávajme sa o chybách, o neúspechu, o zle, o prekliatí, o priateľstve. Rozprávajme sa o svojich stratách, o svojich nedostatkoch, o všetkom.
Umelecké dielo sa nerodí, ale sa ním stávame. Je to ako perla, ktorá sa rodí v bolesti, v plači a v krvi. Je to ako svieca, ktorá zhasína ako nádej, posledná. Prihováram sa k tebe mama a liečim sa z tvojej straty, i keď viem, že nebudem nikdy vyliečený. Lebo nikomu už neukážem svoju ženu, deti, udalosti dobré i zlé, ktoré mali patriť mojej najdrahšej osobe, ktorá ma nadovšetko milovala a uvedomujem si to, keď som ťa stratil.
Nehnevám sa na nikoho, ani na Boha, ani na človeka, ani na to, čo mi je sväté. Nehnevám sa a odpúšťam ti tvoje nedostatky. Každý pochopí ma, keď stratí to najvzácnejšie zo svojho života, svoju mamu.
Nemalo by sa to diať, no deje sa to. Nemalo by to tak byť, ale je a to ma učí, že smrť je tu medzi nami a užime si každý deň, ktorý tu žijeme. V láske, v pokore, v radosti ku všetkým a ku mne.
Verím v jasnejšie dni, a deň, kedy sa stretneme všetci spolu. Musím rozprávať. Musím písať, inak sa mi neuľaví. Verím, že sa stretneme a budeme rozprávať o vzácnych veciach, o zemi, o láske a o pravde.
Pripojte sa ku komunite slobodných mysliteľov a tvorcov na Facebooku. Skupina má názov Príbehy FB a dávam vám tu link. Vystúpme z davu a rozprávajme, tak ako je nadpis tohto príspevku.
s úctou
Miloš
Celá debata | RSS tejto debaty